Legendárne „véčko“ sa koncom augusta premenilo na parádny jazzový klub. Vďaka štýlovo čistej interpretácii Fats Jazz Bandu a amerických hostí to na koncerte doslova iskrilo!
Na jednom pódiu sa stretli tri formácie, ktorých repertoár spája spoločný menovateľ: ragtime, hot jazz a swing, teda hudba 20-tych a 30-tych rokov 20. storočia. GOLDEN AGE CONCERT vo V-klube v stredu 27. augusta dokázal, že ľudia ešte majú zmysel pre ozajstné umenie a dokážu oceniť jazzovú muziku, na akej sa bavili poslucháči aj začiatkom minulého storočia.
A keď hovoríme bavili, tak to tvrdíme s plnou vážnosťou. Kluby praskali vo švíkoch a tradičný jazz roztancoval doslova všetkých, bola to azda jediná zábava, ktorú si ľudia v minulosti mohli dopriať plnými dúškami. Spontánnosť a elegancia kráčali ruka v ruke s tanečnou hudbou – galantní páni a štýlovo upravené dámy v nádherných róbach. Žiadna emancipácia, neupravená žena v milosti bolo priam vražedným tabu…
A tak sa aj publikum mohlo vrátiť prostredníctvom GOLDEN AGE koncertu do minulých čias, a to nielen vďaka hudobnému repertoáru, ale aj štýlovému oblečeniu muzikantov a najmä nádhernej speváčky Janky Dekánkovej, ktorej strieborná róba, čierne rukavičky a celková vizáž priam vyrazili poslucháčom dych… a to istotne nielen mužskej časti publika, aj dámy bledli úprimnou závisťou.
Ako podotkol líder a mozog celého projektu, nesporne jeden z najlepších klaviristov na Slovensku, Ladislav Fančovič, koncert bol rozdelený na „tri polovice“. Tú prvú odštartovali Sacophone Syncopators – kvarteto zložené výlučne zo saxofónov, jedným z charakteristických nástrojov jazzového žánru.
Či už znie ako sólový nástroj alebo trebárs aj v orchestri, jeho farba je natoľko typická, príjemne „jazzovo kovová“ a pritom vždy dostatočne pohyblivá a mäkká, že je až lahôdkou ho počúvať. Tentoraz sme mali tento zvuk štvornásobne dopriaty – dva altové saxofóny, jeden tenor a pôvabne krehká Frederika Babuliaková na mohutnom barytónovom saxofóne tvorila nielen vizuálny kontrast voči presile mužského tria, ale najmä celé teleso zvukovo drsnou basovou linkou rytmicky držala pohromade.
V minulosti saxofónové kvartetá neboli ničím výnimočným, no akosi sa časom vytratili. Boli špecifikom tej doby, do ktorej sme sa vďaka unikátnym aranžmánom skladieb vrátili. Intelektuálne aj ideovo projekt zastrešuje, rovnako ako v prípade Fats Jazz Bandu, Ladislav Fančovič, ktorý podľa nahrávok dokáže spraviť notový zápis a dokonca zaranžovať pesničky takým spôsobom, aby zodpovedali zvukovosti minulých čias.
A samozrejme, všetci muzikanti prispôsobujú ranným 20-tym rokom aj interpretáciu, a nie je to len skutočnosťou, že hrajú na dobových nástrojoch. Špecifické frázovanie, dynamika, iskra, a zároveň ľahkosť, ktorú v sebe tradičný jazz má – to všetko vám kvarteto poskytne v dokonalej forme aj obsahu. Taká štýlová čistota sa len tak nevidí a nepočuje, zvlášť na Slovensku. A hoci Fančovičovi to sekne z profesného pohľadu lepšie za klavírom ako saxofónom, kvartet bol svojou originalitou výborným začiatkom celého večera.
Dominantou tejto doby – začiatku 20-tych rokov bol ragtime, svieže, rytmicky pohyblivé skladby, ktorých pulz je natoľko osobitý, že ich hneď identifikujete. Počas koncertu zneli skladby napríklad od amerického saxofonistu Rudyho Wiedoefta, ktorý síce získal klasické vzdelanie ako huslista, ale neskôr presedlal práve na saxofón. A spravil dobre, veď už v roku 1910 mal na konte vyše 300 nahrávok, pričom jeho skladby boli silne ovplyvnené práve ragtimom.
Bol to univerzálny muzikant, ktorý nemal problém vymeniť altku za tenor, skrátka virtuóz, ktorý bol navyše rozpoznateľný vďaka svojmu špecifickému vibrátu – niečo ako Armstrong medzi spevákmi a trubkármi. Kvartetu to hralo veľmi dobre, aj keď samotný Ladislav Fančovič je v prvom rade klavirista, aj tento projekt sa mu vydaril. Hlavným dôvodom je, že sa nezacyklil do európskej hudby, ale je všestranný interpret a najmä vynikajúci aranžér.
Veď skladbu Carolina Sunshine, ktorú otextoval Walter Hirsch a zhudobnil Erwin R.Smidt a dôverne ju poznáme v rôznych, vokálno-inštrumentálnych či inštrumentálnych verziách, dokázal zaranžovať tak, že saxofóny doslova spievali krásne clivú melódiu, ktorá znela v ušiach poslucháčov ešte dlho po koncerte…
Druhá z troch „polovíc“ koncertu bola venovaná špeciálnemu hosťovi – vystúpil MICHAEL ARENELLA & HIS DREAMLAND ORCHESTRA. Kde inde by sa mohla zrodiť štýlová kapela, ktorá interpretuje starý dobrý jazz, ako práve v New Yorku? Práve toto mesto bolo kedysi živnou pôdou pre šírenie tradičného jazzu.
Proste New York rovná sa odjakživa jazz. Arenella sa špecializuje na hudbu 20-tych a 30-tych rokov a pôsobí v rôznych telesách, od plnohodnotného veľkého swingového orchestra až po komornejšie obsadenie, s akým zavítal aj do Bratislavy. Okrem spevu hrá líder bandu aj na trúbke, samozrejme nechýbal klavír, klarinet (na striedačku so saxofónom), kontrabas a bicie nástroje.
Najväčšie ovácie zožal kontrabasista, ktorý pri sólach používal v našich končinách nie práve často vídaný typ techniky – tzv „slapping“. Kontrabas ako jeden z menej pohyblivejších nástrojov zrazu ožil a dominoval celému pódiu, aj keď spravidla je „len“ rytmickou sekciou.
Osobitým prvkom na pódiu bol charizmatický spevák Michael Arenella, ktorý síce disponuje sýtym barytónom, ale na jeho vokálnom prejave to vôbec nebolo citeľné. Podmanivé piesne, ktoré chytali za srdce spieval subtílnym spôsobom, s dokonale oblúkovitým frázovaním, precítenou dynamikou a kapacitu – či už z pohľadu osobitého sfarbenia barytónu alebo mohutnosti a nosnosti tohto tónu, zanechal niekde bokom. A k tomuto komornému obsadeniu aj celkovej atmosfére jeho prejav sadol ako uliaty. Dojal k slzám, vyvolal úsmev na tvári – skrátka navodil presne tie emócie, aké jazz vyvolať má.
Poslednú, tretiu „polovicu“ roztočil FATS JAZZ BAND. Táto formácia funguje úspešne už od roku 2011 a jej „stvoriteľom“ nie je nik iný ako práve fenomenálny klavirista Ladislav Fančovič. Repertoár bandu sa snaží s veľkým zanietením znovuoživiť skladby legendárneho Thomasa „Fats“ Wallera, ktorý bol v hudobnom dianí v 30-tych a 40-tych rokov jednou z kľúčových postáv.
Americká swingová hudba v tých časoch kraľovala a publikum ju doslova milovalo. A kým množstvo bandov, ktoré dnes interpretujú tradičný jazz alebo swing, si natoľko nezakladá, aby sa práve štýlovou nterpretáciou navrátili do minulých čias a uspôsobujú ju dnešnej dobe, FATS JAZZ BAND prináša publikum štýlovú dokonalosť.
Za mikrofónom sa striedajú – speváčka Janka Dekánková a šarmantný Matúš Uhliarik, ktorý sa z roka na rok zlepšuje nielen čo sa týka samotného spevu, ale najmä výrazu. Je ozajstným zážitkom sledovať emócie, ktoré zo seba dokáže dostať – a to preto, že nespieva len noty, ale textu rozumie a spieva ho srdcom.
Zohratá partia muzikantov rokmi koncertovania nadobudla skúsenosti a istotu, takže ich koncerty nielen boli, ale dnes sú ešte väčším zážitkom. Stačí spomenúť saxofonistu Pavla Hoďu, ktorého majstrovské umenie improvizácie ani netreba špeciálne komentovať.
Formácii to skrátka spolu šlape a najdôležitejším momentom ich vystúpení je autentickosť interpretácie skladieb. Keď spieva veľká dáma swingu Mildred Bailey pieseň When Day Is Done, je to proste hot. Ak ju spieva Janka Dekánková v neodolateľnej róbe, dostane síce odlišný punc vďaka sýtej farbe hlasu speváčky, vďaka ktorej ju možno identifikovať, no zároveň do nej vkladá potrebnú energiu, sviežosť, hravosť a pritom aj kultivovanosť prejavu.
Špecifické frázovanie a pulzácia swingovej muziky je hlavná devíza nielen kapely, ale aj spevákov. Ani Matúš Uhliarik nezaostával za výkonom svojej ženskej kolegyne Janky Dekánkovej. Veselá a energická skladba Truckin či I am Crazy Bout My Baby, ktoré nepoznáme len od Fatsa Wallera, ale aj od Armstronga či ďalších jazzových hviezd, mu sekla ako uliata.
A keď k spevu pridal neverbálnu komunikáciu s publikom, najmä to ženské priam jasalo 🙂 Za ničím samozrejme nezaostávalo ani mužské plénum, napríklad pri skladbe Thanks For Everything, ktorú Janka Dekánková zaspievala tak precítene, že miestami mal človek až slzy na krajíčku od dojatia. Každopádne, tento večer bol dlhý, swingový a správne hot.
Od siedmej večera s dvoma prestávkami trojpolovičného koncertu sa publikum bavilo až do jedenástej hodiny vo vypredanej sále „véčka“. Až to pripomínalo staré dobré časy, kedy boli ľudia k sebe zdvorilejší, radovali sa zo života a hlavne tancovali na tú správnu „hot“ muziku. Aj vďaka takýmto kapelám sa aspoň na pár hodín môžeme dostať do minulosti a snívať o tom, aké to bolo kedysi rozprávkovo krásne…
George Sandová
