Narodila sa v Žiline. Po absolvovaní štúdií na Vysokej škole múzických umení v Bratislave sa zúčastnila speváckych kurzov Carla Bergonziho a Maria Melaniho v Taliansku. Bola sólistkou Opery Slovenského národného divadla v Bratislave, v súčasnosti pôsobí ako muzikálová speváčka v bratislavskom divadle Nová Scéna.
Pôsobí ako pedagóg na banskobystrickej Akadémii múzických umení, kde učí muzikálový spev. Žije v bratislavskej mestskej časti Nové Mesto, na Kolibe. Miluje mačky. So svojím tímom pripravila novú veľkolepú show „Sisa či Cher“, ktorej premiéru museli kvôli pandémii Covidu už dva razy odložiť. O svojich muzikálových začiatkoch a ako zvláda život počas pandémie sa zhováral Novomestský Večerník s muzikálovou divou Sisou Sklovskou.
Čím vám je blízky muzikál ako žáner?
Hlavne tým že je to syntéza spevu, herectva a tanca. Milujem divadlo aj činoherné.
Prečo ste odišli z opery?
Vtedajší šéf opery bol absolútne proti tomu čo robím. Jeho veta znela: jedna operná speváčka nemôže spievať iné hudobné žánre, takže sme sa museli rozlúčiť a ja som to vtedy považovala za krivdu, ale on mi vlastne veľmi pomohol. Ako sólistka opery som musela ísť z inscenácie do inscenácie, čas prezentovať iné žánre a hrať v inom divadle neostával.
Aj za predchádzajúceho vedenia opery sa mi to stalo, mňa už vtedy Jozef Bednárik volal do troch muzikálov, ktoré sa robili na Novej Scéne. Ja som ani do jedného jednoducho nemohla ísť, pretože ma vedenie divadla nechcelo pustiť. Ale keď som potom dostala ponuku na muzikál Jozef a jeho zázračný farebný plášť a prečítala scenár a postavu čo mám hrať, povedala som si, že ja tam pôjdem aj keby sekery padali.
Tak som si to doslova vyplakala, tri dni ma dusil a bola som tam na koberci každý deň, že ma nepustí, ale nakoniec jednoducho povedal, že dobre – pustil ma a tým pádom som účinkovala v dvoch divadlách a museli ma teda z jednej inscenácie uvoľniť, do ktorej som mala ísť v opere, museli tam obsadiť niekoho iného. Nestihla by som skúšať aj tam, aj tam. To je časovo nemožné. Nakoniec šéf opery prišiel na premiéru a bol na mňa pyšný.
Ako sa dá prejsť z operného žánru k iným, napríklad k populárnym a k muzikálovému spevu?
Je to jednak tým, že som odmalička inklinovala ku všetkým možným hudobným žánrom a začala som popovou hudbou, potom do toho prišla aj ľudová hudba a neskoršie opera. Som samouk, čo sa týka prechodu z opery do popu, alebo do muzikálu.
Stále na sebe pracujem a skúmam, čo sa dá s hlasom robiť. V tej dobe tu neboli pedagógovia na muzikálový spev a ani školy. Prišla som na techniku sama. Hovorím, že prehadzujem hlasové diskety na rôzne hudobné žánre.
Overila som si, že tieto poznatky, skúsenosti a zároveň moje know how viem odovzdávať ďalej mojim žiakom už 5 rokov na akadémii v obore muzikálový spev. Nikdy predtým nebol na vysokej škole, a vôbec prvý krát v histórii Slovenska sa otvorilo toto oddelenie v Banskej Bystrici na Akadémii múzických umení pred piatimi rokmi.
V mestskej časti Nové Mesto, kde žijete, vzniká nový kultúrny stánok pod názvom STARS auditorium za ktorým je Július Jackuliak z agentúry Feeling. Svoje miesto tam nájdu koncerty kapiel rôznych žánrov, muzikály, divadlo, tanečné a iné javiskové projekty. Ako to vnímate?
Je to úžasný nápad, konečne také niečo v Bratislave vzniklo. Sála ktorá bude reprezentačná. Keď som to prvý krát videla za Polusom, myslela som že to je cirkus zo zahraničia. A absolútne by ma nenapadlo, že tam vzniká koncertná sála. Je to skvelý nápad, ktorý veľmi chválim.
Spievate v muzikáli Mária Terézia, Mamma Mia! a aj v novom muzikáli Turandot v Divadle Nová scéna v Bratislave. Turandot je režijne netradične spracované predstavenie, ako sa vám spolupracovalo s režisérom Róbertom Alföldim?
Róbert Alföldi je vynikajúci režisér, bola som ním nadšená. Je veľmi slávny v Maďarsku. Aj jeho prístup k práci. Je to veľmi sympatický človek. Pripomína mi Jozefa Bednárika, nikdy nechodí okolo horúcej kaše, ale jednoducho povie na rovinu čo si myslí, je kritický – to sa mi páči. My sme si aj veľmi padli po ľudskej stránke.
Ako si udržiavate hlas v kondícii?
(smiech) Pijem podchladenú sódu s ľadom. Ja viem, že každý kto ma to vidí piť, absolútne nechápe a na akciách do šatne mi ponúkajú nechladenú neperlivú vodu. Odmalička pijem bublinkovú veľmi studenú sódu s ľadom a to pijem v zime, či v lete. Pijem to aj počas predstavenia a moji kolegovia keď to vidia, tak mi vždy hovoria, ja ťa to len vidím piť a už som zachrípol.
Ja som taký neštandardný spevák, že aj v zime som veľmi otužilá. Nenosím ani šál, ani čiapky – aj doma prebehávam z domu do domu po dvore v krátkych rukávoch, keď je zima -20 stupňov, aj keď vystúpim z auta, keď idem na nejaký koncert ja si vôbec kabát neobliekam.
Aké sú podľa vás pozitívne stránky života v bratislavskej mestskej časti Nové Mesto? Ste skôr mestský typ človeka, alebo vidiecky? Máte rada prírodu a zdravý životný štýl? Milujete mačky?
Mačky sú moji životní partneri. Neviem si predstaviť život bez nich. Narodila som sa do domu, kde sme mali 15 mačiek a doslova som s nimi vyrastala. Tvoria súčasť môjho života. Chcela som byť veterinárka. Všetky zvieratá milujem. Ale samozrejme nemôžem mať všetky doma, ktoré nájdem, ale mačka je zviera, ktoré je samostatné. Všetky mám z ulice z útulku, či adoptované.
A čo sa týka Bratislavy, som hrdá na to, čo sa tu buduje. Som zástanca modernej urbanistiky. Páčia sa mi vysoké moderné vežiaky a vôbec Bratislava, či staré mesto alebo nové. Nechcela by som bývať v inom meste.
Je niečo čo by ste chceli zmeniť na Novom Meste?
Ja žijem na Kolibe. Akurát tu sa mi nepáči, že Koliba už je veľmi zastavaná a stále sa tu stavia. Koliba bola predtým zaujímavá a pekná, keď tu boli len domčeky a dýchalo to priestorom. Teraz sa tu stavajú rôzne obytné domy…
Chýbalo vám divadlo a vystúpenia počas pandémie koronavírusu?
Samozrejme, že mi to veľmi chýbalo. Som umelec, ktorý žije z publika, som človek, ktorý je veľmi komunikatívny aj na javisku, a proste neviem to ani dobre vysvetliť, to človek musí zažiť sám, tú cirkuláciu energie, ktorú ja dávam a publikum mi ju vracia späť a samozrejme potlesk, či standing ovation.
Chýbalo mi javisko, kolegovia, a to všetko okolo. Bolo to doslova trápenie. Keď nemôžem ísť na javisko, to je ako keby ste ma zavreli do väzenia.
Ale tým že som aj pedagóg, tak som učila celé to obdobie, hoci online učiť spev to je sci-fi, to je absurdné – čiže keď bola najmenšia možnosť, chodili ku mne žiaci domov.
Ešte počas pandémie môj tím, ktorí vytvoril aj muzikály Mata Hari, Madam de Pompadoure, či Máriu Teréziu sme vytvorili veľkú hudobnú show „Sisa či Cher“, ktorej premiéru sme bohužiaľ už dvakrát museli odložiť kvôli pandémii Covidu. Tak pevne verím že do konca divadelnej sezóny zažijeme konečne premiéru.
Popri svojej profesii sa venujete aj charite. Dá sa to všetko vôbec zladiť pri vašej práci? A prečo je pre vás charita dôležitá?
Ja to robím celý život, či ako umelec alebo človek. Mám z toho radosť , že aspoň kúsok umenia môžem prispieť na dobrú a šľachetnú vec. Veľa krát sa zúčastňujem na charitatívnych koncertoch, či akciách bez nároku na honorár. Cítim to tak, proste veľmi rada pomáham, komukoľvek. Ľuďom i zvieratám.
Aké máte koníčky, okrem spevu?
Moje veľké hobby je samozrejme spev, ale ďalším hobby je šoférovanie, som absolútne náruživý šofér a nikdy som nemala žiadneho šoféra. Všade chodím sama, aj keď tie prejazdy boli niekedy veľmi zúrivé, napríklad naprieč Česko-Slovenskom, z jedného konca na druhý, odspievala som a na druhý deň ráno som zas mala byť na tom druhom konci na tlačovke.
Ja to v pohode zvládam. Pri šoférovaní relaxujem, učím sa…Auto je také moje štúdio.
Je to ale skôr mužský koníček…
Áno ja viem (smiech), som veľký autičkár. Ako prvú hračku, ktorú som si ako dieťa stvorila, bolo auto z bedničiek na ovocie. Od malička som veľmi túžila šoférovať. Mne sa to aj snívalo, že šoférujem. Volajú ma Fittipaldi. (smiech)
Ďakujem za rozhovor.